Negatív Dáša - Spišská Nová Ves

Do Spišskej Novej Vsi nás hnala túžba stretnúť sa, zaspomínať na dramatické začiatky a všetko prežité, dobré i zlé, s populárnou speváčkou, prozaičkou, skladateľkou a bubeníčkou Dášou Horvathovou. Naším cieľom bolo predstaviť a priblížiť čitateľskej verejnosti túto vzácnu osobnosť. Napriek telesnému postihnutiu nikdy nenariekala nad svojím osudom, v akejkoľvek životnej situácii sa vždy dokázala vynájsť a povzniesť sa nad problémy. Trpezlivosťou, pevnou vôľou, entuziazmom, húževnato a cieľavedome, postupne zdolávala všetky životné prekážky. Pesimizmus jej bol odjakživa cudzí, neklesala na mysli a s dôverou vo vlastné sily rázne riešila problémy, zvládala všetky úlohy. Neustály optimizmus jej dodával priam vesmírnu energiu. Dáša je mimoriadne vzácna žena, ktorá sa nezištne rozdáva iným. Za všetkých spomeniem príklad z Gerlachova, kde nielenže naučila deti spievať, ale podporila ich aj vlastnými darmi. Ako dieťa nepoznala rómsky jazyk, no neskôr sa ho doučila a dnes tvrdí, že rómčina je jedným z najkrajších jazykov, aké pozná a pre spev vhodnejšia ako angličtina. Nikdy nemala finančné prostriedky, aby si mohla kúpiť hudobné nástroje, no napokon dokázala takmer nemožné – svojím aktívnym prístupom k životu, dravosťou a dôrazom na kvalitu, prerazila do sveta hudby a dostala na hudobné pódiá. A nielen to. Ako hudobníčka, skladateľka a speváčka má svojich fanúšikov a obdivovateľov. Dáša Horváthová nepozná nevraživosť, nedokáže závidieť. O to ochotnejšie ponúka pomoc iným. Spontánne rozvíja spektrum rôznych aktivít. Trápi ju, že dnešná mládež sa nederie do života samostatnejšie. Podľa jej názoru „podsúvanie hotového modelu života a prístupu k nemu spôsobuje u mladých ľudí úpadok osobnosti.“ Príčiny nezáujmu o zmenu svojho života a stanovovanie si vyšších cieľov vidí predovšetkým vo výchove rodičov. Uvedomuje si, že doba sa mení, má iné hodnotové kritériá a zároveň má aj na človeka neustále vyššie požiadavky, no treba sa tomu prispôsobiť. „Ľudský mozog treba neustále rozvíjať a mladí ľudia nie sú takí hlúpi, aby chceli zostať hlúpymi,“ hovorí Dáša. Nepochopiteľnú apatiu niektorých pokladá za obyčajnú lenivosť pohnúť rozumom. „A tak mnohí zostávajú tupí, zabalzamovaní… A vážne im hrozí, že sa budú naveky plaziť životom. Pasívne prijímať len to, čo im život prinesie a nevložia doň nič zo svojej energie,“ dodáva.. Dáša Horváthová: „Pre hráčku na bicie dosť netypické, pretože som žena. Keď som sa po prvý raz zdôverila rodičom, že chodím hrávať na bicie nástroje, bol to pre nich obrovský šok. Jednak to bolo náročné finančne a naši nemali nejaké výnimočné finančné možnosti, a potom, nepáčil sa im môj výber nástroja. To, že ako dievča sedím za bicími, pôsobilo na mojich rodičov ako niečo nenormálne. Ale mne sa to zdalo celkom normálne – v základnej škole sme boli partia, dvaja chlapci a ja – chalani mi zhotovili bubny z „papundekľa“ a cvičili sme. Naši najprv neverili, že chodím hrávať. Potom sa to prevalilo, pretože sa začali zaujímať, kde sa vlastne zdržiavam. Bola som vtedy v deviatom ročníku. Nakoniec vznikla aj kapela, ale to až neskôr. Hovoriť o nás sa začalo, keď sme spievali a hrali skladby od skupiny Elán a Olympic. Väčšinou sme hrávali na školských večierkoch, aj keď naše hudobné nástroje boli iba provizórne. Spočiatku sme spievali len slovenské pesničky, rómska tvorba mi bola vtedy ešte neznáma. Vyrastala som v zmiešanom prostredí, v ktorom spolunažívalo rómske i ne-rómske obyvateľstvo. Neuvedomovala som si, kto z nich je „cigán“, či biely, bolo to normálne, pretože ne-Rómovia mi neboli cudzí a ani ja im. Veľmi sme si rozumeli. Mnohí si dokonca mysleli, že som chalan. Bola som nakrátko ostrihaná, nosila som rifle. Nikto nedokázal rozlíšiť, či som dievča alebo chlapec. Až vtedy, keď prišlo na moje meno (smiech)… proste, malá Dáša…“ „Som nesmierne vďačná svojim rodičom. Hoci som sa narodila ako telesne postihnutá, rodičia mi to nedali pocítiť. Jednoducho, brali ma takú aká som, a zaradili ma riadne do života. Nemám pocit menejcennosti, pretože mi ju nikdy nedali najavo a aj v biblii sa píše „malí budú raz veľkí“. A tak som môj handicap nepocítila.“ „Začala som študovať na Strednej škole elektrotechnickej v Bratislave. Žiaľ, neskôr ma proti mojej vôli preradili na učilište, kde som sa mala stať krajčírkou. Nemotivovalo ma to, ale keďže v tých časoch som túžila žiť vo veľkom meste, zostala som. Nové bývanie a prostredie v hlavnom meste Slovenska ma vtedy inšpirovalo a motivovalo k tvorbe. Tvorila som vlastné skladby, mnohé z nich sú ešte dodnes odložené v šuflíku. Čakám na príležitosť, aby som mohla vydať ďalšie CD.“ „Mám štyri sestry a jedného brata. Spočiatku brat vôbec nehrával, len mama s otcom. Hrávali na husle a harmoniku. Mamu mrzelo, že brat neprejavuje taký záujem o hudbu, ako si predstavovala. Ale v čase môjho pobytu v Bratislave ma brat musel občas zastúpiť a postupne ho to začalo baviť. A tak som ho, hoci nepriamo, pritiahla k muzike a vďaka vrodeným génom zvládol aj hru na bicie. Samozrejme, stále na sebe pracujeme a zdokonaľujeme sa.“ „Raz sme išli hrať s ne-Rómami na jednu svadbu. Prišla sa nás pozrieť aj mamka a po chvíľke počúvania mi oznámila, že v tejto kapele hrám naposledy. Bola presvedčená, že som už vyzrela natoľko, že dokážeme dať dokopy kvalitnú rómsku kapelu. Mama bola povahou akýmsi odvážnym dobrodruhom, bola mi súčasne sestrou a kamarátkou. A tak sme išli do toho – vzali sme si pôžičku na klávesy, no nikto z nás na ne nevedel hrať. Otec sa aj pohádal, pretože klávesy v tých časoch vyšli na 16.000 Sk, čo boli v tom čase – oproti dnešku – veľké peniaze. Postupne však na ne začala hrať mama – jednou rukou hrala na klávesy a druhou na harmonike. Postupne sme začali dokupovať ďalšie nástroje. Získali sme hráča na klávesy a nová kapela bola na svete.“ „Život šiel ďalej a my sme začali naplno. Po ďalšej vnútrokapelovej reorganizácii v roku 1989 sme ako štvorica precestovali celý kraj. Boli sme stále na cestách a absolvovali sme šnúru vystúpení. Mojou výhodou bola znalosť moderných hitov ešte z čias, keď som ešte pôsobila v Bratislave. Tam som spoznala počas sústredení mnohé kapely a dalo mi to skutočne veľa. Kým sa to na východe rozhýbalo, my sme už prezentovali najnovšie hity. Myslím, že sa páčili aj preto, lebo sme do týchto piesní vkladali aj trochu z našej – rómskej – duše. A hoci mi spočiatku robila problém jazyková bariéra, postupne som sa rómsky naučila. Neskôr som začala prekladať texty známych hitov do rómčiny – väčšinou to boli piesne, ktoré spontánne oslovovali milovníkov populárnej hudby. Vycítila som vďačnosť a radosť v očiach publika, keď ich počuli v rómčine a priznávam, že mi to dodávalo novú energiu.“ „Mnoho času venujem malým deťom – snažím sa objaviť a podchytiť talenty, rozvíjať ich už v útlom detstve, aby sa ich hlas postupne kvalitatívne zlepšoval. Medzi deťmi som šťastná a pomerne rýchlo sa dokážem spriateliť s učiteľmi i s deťmi a vytvoriť potrebnú harmóniu. Prvé skúsenosti z Gerlachova a Markušoviec sú príkladom toho, že s deťmi pracovať sa skutočne oplatí. V ich dospelosti sa moja terajšia iniciatíva a práca určite zúročí. Človek si však musí vedieť vybudovať dôveru, dodržať slovo a nikdy nesklamať. Ak urobíte niečo dobré, časom sa to zdvojnásobí, no jedno zlé môže mať nedozerné následky. Dnešná mládež je oproti nám o niečo vyspelejšia, modernejšia a je veľmi citlivá. Vo svojom živote som spoznala mnohých kvalitných starých rómskych muzikantov – a to je moje bohatstvo. Niekde tam sú pravé korene rýdzej rómskej hudby. Nesmieme upustiť od starých koreňov a aj mladým by sme mali neustále pripomínať neoddeliteľnosť starého od nového a potrebu zachovania histórie našej hudobnej kultúry a umenia pre ďalšie generácie.“ „Smrť matky ma veľmi hlboko zranila. Nedokázala som sa spamätať a vrátiť do hudobného života. Mama mala výnimočne dobré organizačné schopnosti, čo mne dovtedy chýbalo, alebo som si myslela, že mi chýba. A tak bola mamičkiným odchodom zrazu otrasená a ohrozená aj existencia kapely. Až raz sa mi moja mamka zjavila po smrti v spánku a povedala mi, aby som pokračovala v načatých šľapajách a dala kapelu znovu do chodu. Časom som prestala byť uzavretá. Stala som sa novou, viac zodpovednou, Dášou. Prevzala som za mamu komunikáciu s okolím i s rodinou a svet už nebol pre mňa gombičkou, ale plnou tvrdou realitou. Držali sme pokope celú rodinu, pretože sme si uvedomovali, že po strate matky si musíme byť navzájom ešte bližší. Cítili sme, že len ak budeme jeden s druhým, pôjde nám to ľahšie.“ V súčastnosti si Dáša dopĺňa vzdelanie na Konzervatóriu v Košiciach a zároveň sa venuje aj malým nadejným hudobníkom v Základnej umeleckej škole Dezidera Štraucha v Smižanoch. Čo dodať na záver? Dáša Horváthová zo Spišskej Novej Vsi je človekom s veľkým „Č“, s veľkým duchom a srdcom. Za jej úspechom sa skrýva predovšetkým skromnosť a túžba rozdávať radosť iným. Kiežby takýchto vzácnych ľudí bolo vôkol nás viac.