Richard Sarkozi - Bratislava

Narodil som sa v roku 1987 v Bratislave do muzikantskej rodiny. Od detstva sa venujem hudbe. Keď som bol malý, začal som s husličkami. Čoraz viac ma to ťahalo k spevu. Pamätám si, ako mi mama povedala, že ak ma vezmú na bratislavské štátne konzervatórium, tak sa môžem venovať spevu. Po štyroch rokoch štúdia operného spevu som tam aj zmaturoval. Darilo sa mi už ako študentovi, mal som veľa sólových vystúpení, spolupracoval som s kapelou Bohémiens, ktorej šéfuje moja dobrá kamarátka Barbora Botošová. Rok 2009 bol skvelý, s Bohémiens sme absolvovali úspešné turné po slovenských mestách, ponuky na vystúpenia sa len tak hrnuli. Mali sme dohodnuté koncerty so známymi tvárami slovenského aj českého šoubiznisu. Kariéra sa rozbiehala i v zahraničí; spieval som vo Viedni, v Monaku, v Nice či Bologni. Prvá polovica roka sľubovala ďalšie netušené úspechy. Dostal som ponuku na svoj debutový album, plánoval som štúdium v zahraničí, lenže zasiahol osud. Jeden júlový deň všetky nádeje a plány zmaril. „Kamarát mi zavolal, či nejdem s ním a jeho partiou na nákupy do obchodného centra. Na druhý deň som mal ísť na dovolenku, tak sa mi to hodilo.“ Keby som vedel, čo ma čaká, určite by som zostal radšej doma. Šoféroval mladík, ktorého som poznal len z videnia. „Nemal som z tej jazdy dobrý pocit. Nechápal som, prečo tak nezmyselne myká volantom. Bola to len frajerina, ale nebezpečná. Asi trikrát som ho rázne upozornil, nech s tým prestane, že sa bojím. Nepočúval ma, len sa smial.“ Moja predtucha sa, žiaľ, naplnila. Mladý vodič, ktorý sa predvádzal, dostal šmyk a narazil do stĺpa. Traja pasažieri boli len poudieraní, ale ja ….. Z toho, čo sa dialo bezprostredne po havárii, si veľa nepamätám.. „Prebral som sa až po prvej operácii na áre. Bol som rád, že žijem, a ešte som nevedel, čo presne sa stalo. Plakal som od šťastia , že vidím svojich blízkych. Na moment, keď som si uvedomil, že som od pol pása dole ochrnutý, nezabudnem nikdy. Bolo mi jasné, že so spevom končím. Už dva roky sa o mňa stará môj otec, ktorý nechal lukratívne miesto v zahraničí, len aby bol 24 hodín so mnou. Nevzdávam sa, spev mi je všetkým. Som rád, keď spievam, vracia mi to silu a vieru v seba. Má to pochopiteľne aj praktickú stránku -môžem zarobiť čosi na prilepšenie. Rodine sa po havárii dramaticky zmenil životný štandard. „Priatelia sa mi snažia pomáhať, dokonca zorganizovali aj benefičný koncert.“ Vinník nehody si spokojne žije svoj život ďalej. Neospravedlnil sa, nevyriekol ani slovko ľútosti. Súd ho potrestal symbolicky – dostal peňažný trest za to, že spôsobil zranenia s trvalými následkami, a je v podmienke. Nedávno som sa s ním stretol v meste. Keď ma uvidel, odvrátil pohľad inde. Na prvom mieste mojich plánov je túžba opäť stáť na nohách. Ale tým to nekončí, veľmi by som si chcel dokončiť piaty a šiesty ročník na konzervatóriu a nahrať CD. Som ešte mladý na to, aby som zvyšok života strávil medzi štyrmi stenami. . Veľakrát som si povedal, že som radšej nemal prežiť, načo mi je takýto život. Občas mi to ešte aj teraz prebleskne hlavou, keď mám ťažké chvíle a všetkého plné zuby. Ale Pán Boh asi vie, prečo ma tu nechal.“ Mám to šťastie, že moji priatelia pri mne stoja a pomáhajú mi, ako vedia. Finančne, dobrým slovom, každý ako môže. Aj cudzí ľudia mi cez Facebook píšu povzbudivé slová. Ak vám všetkým môj spev urobí život ľahším a veselším, tak to je to, prečo žijem